Výstava Galanda a galandovci vysvetľuje, odkiaľ prišla slovenská moderna

Slovenská národná galéria v Bratislave otvorila výstavu Galanda a galandovci, ktorá sleduje skupinu umelcov hlásiacich sa k odkazu Mikuláša Galandu. Podľa galérie mapuje ich vývoj cez päť spoločných výstav z rokov 1957 až 1968. Pre bežného návštevníka je to jedna z najprehľadnejších príležitostí pochopiť, prečo sa táto línia slovenskej moderny stále vracia do učebníc, zbierok aj verejnej debaty o umení.

Výstava sa podľa Slovenskej národnej galérie začala 12. decembra 2025 a potrvá do 6. septembra 2026. Kurátormi sú Martin Dostál a Martin Vančo. SNG ju pripravila ako prechod cez jednu z kľúčových kapitol slovenského výtvarného umenia, nie len ako prehliadku známych obrazov.

To je dôležité aj preto, že meno Mikuláš Galanda pozná veľa ľudí skôr zo školy než z galérie. Podľa publikácie Národnej banky Slovenska je Galanda považovaný za jedného z najdôležitejších priekopníkov slovenskej moderny. Keď sa na konci 50. rokov k jeho odkazu prihlásila mladšia generácia, nešlo len o poctu staršiemu autorovi, ale o jasný pokus obnoviť moderné výtvarné myslenie po období ideologického tlaku.

Kto boli galandovci

Podľa Ústavu dejín umenia SAV sa práve na konci 50. rokov prihlásila k odkazu Galandu mladá generácia slovenských umelcov a tým sa začalo nové obdobie v slovenskom umení. Web umenia dopĺňa, že Skupina Mikuláša Galandu vznikla v roku 1957 a vedome nadviazala na medzivojnové moderné trendy.

Pre čitateľa, ktorý sa v dejinách umenia neorientuje, sa to dá povedať jednoduchšie. Galandovci nechceli maľovať svet len opisne a doslovne. Zaujímala ich skratka, výrazný tvar, práca s farbou a spôsob, ako spojiť moderné výtvarné postupy s domácou tradíciou. Práve preto ich diela nepôsobia ako školská povinnosť, ale ako niečo, z čoho sa dodnes dá čítať jazyk slovenskej moderny.

SNG pripomína, že prvá spoločná výstava skupiny sa konala v decembri 1957 v Žiline. To je moment, od ktorého sa dá sledovať, ako sa z voľného generačného gesta stala jedna z najvplyvnejších značiek slovenského povojnového umenia. Výstava v Bratislave tento príbeh neskracuje na jedno veľké meno, ale vracia ho do širšieho súboru vzťahov medzi autormi, spoločnými výstavami a dobovou atmosférou.

Prečo má zmysel vidieť ich spolu

Podľa materiálov Slovenskej národnej galérie výstava chronologicky mapuje vývoj skupiny cez päť skupinových výstav v rokoch 1957 až 1968. To je silná kurátorská voľba, pretože návštevník nevidí len „pekné obrazy“, ale aj to, ako sa menil spoločný program skupiny, čo si z Galandu zobrala a kam sa postupne posúvala.

Práve chronológia robí túto výstavu čitateľnou aj pre ľudí, ktorí galérie nenavštevujú pravidelne. Keď sú diela zoradené podľa vývoja skupiny, ľahšie sa v nich hľadá rozdiel medzi začiatkom, keď je odkaz k medzivojnovej moderne ešte veľmi zreteľný, a neskoršou fázou, keď sa jednotliví autori rozchádzajú vo vlastných riešeniach. SNG zároveň pripomína, že príbeh smeruje až k zániku a zákazu skupiny. Aj tým výstava ukazuje, že nejde len o estetiku, ale aj o to, čo sa v kultúre smelo a čo už nie.

Pre dnešného návštevníka je užitočné aj to, že diela vidí v kontexte, v akom sa bežne nevystavujú. Samostatný obraz na stene môže fungovať ako vizuálny zážitok, no až vedľa príbuzných prác vynikne, čo bolo na galandovcoch nové: ako narábali s figúrou, ako zjednodušovali tvar a ako si dovolili väčšiu voľnosť, než bolo v predchádzajúcich rokoch obvyklé.

Ako čítať výstavu bez umeleckovedného slovníka

Na túto výstavu netreba prísť pripravený na odborné pojmy. Viac než názvy smerov pomáha sledovať tri veci: čo sa deje s tvarom, čo robí farba a ako autori skracujú realitu. Ak postava alebo predmet nepôsobí realisticky, nie je to chyba ani hádanka. Moderné umenie často neukazuje svet tak, ako vyzerá, ale tak, ako sa dá výtvarne zosilniť.

Prakticky to znamená, že sa oplatí nezastaviť len pri otázke, čo je na obraze, ale aj pri tom, prečo to autor zjednodušil práve takto. Pri galandovcoch býva dôležité, že tradíciu neprepisujú doslovne. Skôr si z nej berú rytmus, ornament, typ tváre alebo kompozičnú skratku a posúvajú ju do modernej formy. Aj návštevník bez prípravy tak vie rozoznať, kde je dielo ešte späté s viditeľným svetom a kde už ide viac o výtvarný poriadok než o opis.

Pomáha aj jednoduché tempo návštevy. Namiesto rýchleho prechodu celej sály je lepšie vybrať si niekoľko diel a porovnať ich medzi sebou. V tejto výstave je dôležitejšie sledovať vzťahy než „odškrtnúť“ všetky mená. Kto si chce z návštevy odniesť viac, mal by si nechať čas na začiatok s Galandom a potom pokračovať cez skupinové časti tak, ako ich zoradila galéria.

Čo výstava prezrádza o zbierkach

SNG pri projekte uvádza, že výstava čerpá najmä z jej vlastných zbierok. To je pre verejnosť podstatná informácia. Znamená to, že dôležitá časť príbehu slovenského moderného umenia je uložená v zbierkach a do bežného obehu sa dostáva najmä vtedy, keď ju galéria cielene vyberie a zasadí do širšieho príbehu.

Takéto výstavy preto neplnia len prezentačnú funkciu. Ukazujú aj to, čo všetko inštitúcie vlastnia a čo z toho ostáva väčšinu času mimo pozornosti. V slovenskom kontexte to nie je detail. Pri výtvarnom umení sa často vedie debata o tom, či má verejnosť k vlastnému kultúrnemu dedičstvu skutočný prístup, alebo len občasný kontakt cez školu, reprodukcie a jednotlivé ikonické mená.

Aj preto sa výstava oplatí ľuďom, ktorí do galérie bežne nechodia. Nedostanú len lekciu z dejín umenia, ale aj praktickú odpoveď na otázku, prečo sa galandovci stále vracajú do verejného priestoru. Vracia sa k nim škola, odborníci aj galérie preto, že cez nich sa dá vysvetliť moment, keď slovenské umenie začalo znovu hovoriť moderným jazykom.

Ak si chce návštevník výstavu naplánovať tak, aby mala zmysel, mal by rátať s tým, že nejde o atrakciu na pár minút. Funguje skôr ako pokojné čítanie jedného príbehu v obrazoch. Otvorené potom zostáva, či Slovenská národná galéria po skončení projektu udrží tento príbeh viditeľný aj v dlhodobejšom vystavení, lebo práve tam sa láme, či sa galandovci vrátia do kultúrnej pamäti aj mimo jednorazovej výstavy.