Mladí diváci vracajú staré filmy do kín

Záujem o klasické a reštaurované filmy rastie práve v čase, keď majú diváci doma najväčšiu ponuku obsahu v histórii. Ukazuje to úspech festivalu Il Cinema Ritrovato v Bologni aj dáta o streamovacích katalógoch, v ktorých staršie a európske tituly často zostávajú menej viditeľné. Pre slovenské kiná a festivaly je to šanca ponúknuť divákom kurátorstvo, kontext a spoločný zážitok namiesto ďalšieho scrollovania.

Festival Il Cinema Ritrovato v Bologni, ktorý sa venuje znovuobjaveným, klasickým a reštaurovaným filmom, oslávil v roku 2026 štyridsiaty ročník. Podľa Cineteca di Bologna ho navštívilo 145-tisíc divákov a program ponúkol 540 filmov. Oficiálna stránka festivalu uvádzala viac než 500 filmov počas deviatich dní v ôsmich kinách.

Na prvý pohľad ide o špecializované podujatie pre filmových historikov a cinefilov. V skutočnosti však Bologna ukazuje širší posun: časť publika, vrátane mladších divákov, znovu vyhľadáva filmy, ktoré nie sú novinkami ani algoritmicky odporúčaným obsahom. Gian Luca Farinelli, spoluzakladateľ Il Cinema Ritrovato a riaditeľ Cineteca di Bologna, podľa The Guardian hovorí, že na festivale v posledných rokoch výrazne pribudlo mladé publikum, ktoré tam objavuje históriu filmu aj spoločné sledovanie v sále.

To neznamená, že streamovacie služby zlyhali ako distribúcia. Zlyhávajú skôr ako systém objavovania. Divák môže mať v jednej aplikácii stovky alebo tisíce titulov, no často vidí najmä to, čo platforma práve propaguje, čo je nové alebo čo zapadá do odporúčacieho algoritmu.

Na tento problém upozornilo aj Európske audiovizuálne observatórium, výskumná a dátová inštitúcia Rady Európy. Vo svojej správe o VOD katalógoch za rok 2025 píše o „presence gap“, teda rozdiele medzi tým, koľko európskych diel v katalógoch existuje a ako často sú v nich reálne prítomné. Podľa observatória tvorili európske diela 46 percent individuálnych titulov, ale len 32 percent celkových prítomností v katalógoch, kým americké diela mali 33 percent titulov a 48 percent prítomností.

Inými slovami, európskych filmov môže byť na trhu veľa, ale divák ich v konkrétnej službe nemusí nájsť ľahko. Pri dielach z krajín EÚ27 bol rozdiel ešte výraznejší: podľa rovnakej správy tvorili 35 percent individuálnych titulov, no len 22 percent prítomností v katalógoch. Christian Grece, analytik Európskeho audiovizuálneho observatória a autor správy, tým opisuje trhovú nerovnováhu, ktorá sa netýka len počtu titulov, ale aj ich viditeľnosti.

Práve tu vstupujú do hry filmové archívy, festivaly a repertoárové kiná. Ich hodnota nie je iba v tom, že majú prístup k starým filmom. Rozhodujúce je, že ich vyberajú, uvádzajú v súvislostiach a často spájajú s prednáškami, úvodmi, diskusiami alebo tematickými sekciami.

Digitálne reštaurovanie navyše mení to, ako sa staršie filmy dajú znovu uvádzať. Kópia, ktorá bola kedysi viazaná na archív alebo limitované premietanie, sa po kvalitnom reštaurovaní môže dostať na festival, do kina, do filmového klubu alebo neskôr aj do online priestoru. UNESCO pritom upozorňuje, že samotná digitalizácia nestačí; podľa organizácie je kľúčové aj dlhodobé sprístupňovanie a verejné povedomie o audiovizuálnom dedičstve.

Rozdiel medzi streamom a kinom preto nie je len technický. Doma si divák vyberá film často sám, pod tlakom nekonečnej ponuky a bez istoty, či sa k dôležitému titulu vôbec dostane. V kine alebo na festivale zaňho časť práce urobí dramaturgia: niekto film vybral, zaradil do programu a vysvetlil, prečo má zmysel vidieť ho práve teraz.

Tento model je dôležitý aj pre mladé publikum. Pre generáciu vyrastajúcu na streamoch môže byť filmová história menej lineárna než pre starších divákov, ktorí ju spájali s televíznym programom, filmovým klubom alebo videopožičovňou. Festival ako Il Cinema Ritrovato ponúka opačný zážitok než algoritmus: nie nekonečný katalóg, ale obmedzený výber, za ktorým stojí jasné kurátorské rozhodnutie.

Bologna zároveň ukazuje, že staré filmy nemusia byť iba akademickou témou. Podľa Cineteca di Bologna prišlo v roku 2026 približne 75-tisíc divákov do kín a ďalších 70-tisíc na večerné projekcie na Piazza Maggiore. Klasika sa tak mení na verejné kultúrne podujatie, nie len na individuálne domáce sledovanie.

Slovensko má pre tento trend vlastnú infraštruktúru. Slovenský filmový ústav spravuje filmové dedičstvo, digitalizuje ho a vracia do obehu cez kiná, festivaly aj vlastné programy. Kino Lumière v Bratislave po rekonštrukcii funguje ako repertoárové kino a filmový klub so zameraním aj na zlatý fond slovenskej a svetovej kinematografie.

Podľa Slovenského filmového ústavu Kino Lumière po obnovení prevádzky v roku 2024 privítalo viac ako 100-tisíc divákov. Štyri sály majú po rekonštrukcii spolu 355 miest. Peter Dubecký, generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu, v materiáloch ústavu vystupuje ako šéf inštitúcie, ktorá spája archívnu, digitalizačnú aj prezentačnú časť práce s filmovým dedičstvom.

Domáci presah vidno aj na festivaloch. IFF Art Film Košice v roku 2026 uviedol sekciu Rodinné filmové striebro, v ktorej bolo desať filmov zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Podľa festivalu boli takmer všetky digitálne zreštaurované. Marián Hausner, riaditeľ Národného filmového archívu Slovenského filmového ústavu a kurátor sekcií filmového dedičstva, patrí medzi ľudí, ktorí tieto programy prepájajú s archívnou prácou.

Pre diváka z toho vyplýva praktická vec: ak chce vidieť kvalitnú klasiku, nemusí čakať, či mu ju ponúkne veľká streamovacia služba. Môže sledovať programy artových kín, Kina Lumière, festivalové sekcie, filmové kluby alebo výbery Slovenského filmového ústavu. Pri týchto projekciách často dostane aj kontext, ktorý platformy nahrádzajú krátkym popisom a náhľadovým obrázkom.

Pre slovenské kiná je to zároveň podnikateľská a dramaturgická príležitosť. Klasické a reštaurované filmy nemusia súťažiť s blockbusterom rovnakými zbraňami. Môžu sa predávať ako udalosť: jednorazové premietanie, tematický cyklus, uvedenie s hosťom, školská projekcia alebo návrat filmu, ktorý sa na veľkom plátne roky neobjavil.

Otvorenou otázkou zostáva, či slovenské kiná a festivaly budú mať dosť dát o veku a správaní publika, aby vedeli presnejšie ukázať, či sa bolognský trend mladých divákov opakuje aj u nás.