Európska únia spustila migračný pakt: Slovensko rieši kontroly, databázu Eurodac aj solidaritu

Migračný a azylový pakt Európskej únie sa od 12. júna 2026 uplatňuje vo všetkých členských štátoch. Mení registráciu migrantov, bezpečnostné preverovanie, azylové konania na hraniciach aj pravidlá solidarity medzi krajinami. Pre Slovensko to znamená najmä nové povinnosti v schengenskom priestore, v informačných systémoch a pri rozhodovaní, ako sa zapojí do spoločného mechanizmu pomoci.

Čo sa začalo uplatňovať

Rada Európskej únie prijala migračný a azylový pakt 14. mája 2024 a podľa Rady Európskej únie sa jeho pravidlá začali uplatňovať 12. júna 2026. Jadrom reformy je balík legislatívnych aktov, ktorý má zjednotiť postupy pri príchodoch do Európskej únie, urýchliť časť konaní a obmedziť sekundárne presuny medzi štátmi.

Európska komisia v otázkach a odpovediach k paktu uvádza, že nejde o jednorazové administratívne prepnutie systému. Členské štáty majú nové postupy po 12. júni 2026 ďalej dolaďovať, keďže pakt zasahuje políciu, azylové úrady, databázy, prijímacie kapacity aj návratové konania.

Reforma vznikala po migračnej kríze z roku 2015 a po rokoch sporov medzi štátmi na vonkajšej hranici Únie a krajinami vo vnútrozemí. Európska komisia predstavila návrh nového paktu v septembri 2020, legislatíva bola zverejnená v Úradnom vestníku Európskej únie v máji 2024 a od júna 2024 bežalo dvojročné implementačné obdobie.

Screening má prebehnúť do siedmich dní

Jednou z najviditeľnejších zmien je povinný screening. Podľa Európskej komisie sa má týkať všetkých osôb, ktoré nelegálne prekročia vonkajšiu hranicu Európskej únie, a aj ľudí zadržaných pri nelegálnom pobyte vo vnútrozemí členského štátu.

Screening znamená základné zdravotné, identitné a bezpečnostné preverenie. Na vonkajšej hranici má byť ukončený do siedmich dní, pri osobe zadržanej vo vnútrozemí do troch dní. Výsledkom nie je rozhodnutie o azyle, ale určenie ďalšieho postupu: či človek vstúpi do bežného azylového konania, hraničnej procedúry alebo návratového procesu.

Pakt zavádza aj hraničné azylové konanie pre vybrané skupiny žiadateľov. Európska komisia uvádza, že povinne sa má použiť najmä pri žiadateľoch z krajín, pri ktorých je miera uznávania medzinárodnej ochrany najviac 20 percent, pri osobách, ktoré zavádzali úrady, alebo pri ľuďoch považovaných za bezpečnostné riziko.

Azylová hraničná procedúra môže podľa Komisie trvať najviac 12 týždňov. Ak štát žiadosť zamietne, môže nasledovať návratová hraničná procedúra v trvaní ďalších najviac 12 týždňov. V praxi tak môže byť človek v hraničnom režime do 24 týždňov, ak sa spojí azylová a následná návratová časť.

Eurodac dostáva viac údajov

Druhou veľkou zmenou je rozšírenie databázy Eurodac. Doteraz slúžila najmä na porovnávanie odtlačkov prstov žiadateľov o azyl a ľudí zachytených po nelegálnom prekročení hranice. Po novom má podľa Európskej komisie pokrývať širšie kategórie osôb vrátane žiadateľov o azyl, ľudí po nelegálnom prekročení hranice, osôb v nelegálnom pobyte a príjemcov dočasnej ochrany.

Do Eurodacu sa majú zaznamenávať biometrické údaje maloletých od šiestich rokov. Pri žiadateľoch o azyl zostáva doba uchovávania údajov 10 rokov. Cieľom je presnejšie určiť, ktorý štát je za človeka zodpovedný, a znížiť počet prípadov, keď jedna osoba vystupuje v rôznych krajinách pod rozdielnou identitou.

Pre štáty to znamená technické aj personálne náklady. Musia mať kapacity na odoberanie a nahrávanie biometrických údajov, prepojenie na európske systémy a kontrolu toho, či sa údaje používajú v súlade s pravidlami ochrany základných práv. Pri deťoch je citlivá najmä hranica od šiestich rokov, pretože nejde len o migračnú evidenciu, ale aj o spracovanie osobitne chránených údajov.

Solidarita nie je len relokácia

Najpolitickejšou časťou paktu je povinný mechanizmus solidarity. Európska komisia ho opisuje ako trvalý systém, v ktorom sa majú členské štáty podieľať na tlaku, ktorý zažívajú krajiny s vyšším počtom príchodov.

Povinnosť solidarity však automaticky neznamená, že každý štát musí prijímať žiadateľov o azyl z iných krajín. Podľa Európskej komisie si členské štáty môžu vybrať formu príspevku: relokácie, finančné príspevky alebo vecnú a personálnu pomoc. Na úrovni Európskej únie sú minimálne ročné prahy nastavené na 30-tisíc relokácií a 600 miliónov eur finančných príspevkov.

To je dôležité aj pre slovenskú debatu. Ak sa diskusia zúži iba na povinné kvóty, nevystihuje celé znenie nových pravidiel. Štát bude musieť riešiť, či sa do solidarity zapojí prijatím osôb, peniazmi, vyslaním expertov, technickou pomocou alebo kombináciou týchto možností.

Konkrétny príspevok jednotlivých krajín sa má riešiť v ročných cykloch riadenia migrácie. Pre Slovensko preto zostáva praktickou otázkou, aký podiel mu v danom roku vyjde, akú formu pomoci si vyberie vláda a koľko to bude stáť štátny rozpočet.

Prečo sa to týka Slovenska

Slovensko nie je hlavnou vstupnou krajinou na stredomorských trasách, no je súčasťou schengenského priestoru, spoločného azylového systému a má aj vonkajšiu schengenskú hranicu s Ukrajinou. Nové pravidlá sa ho preto netýkajú iba nepriamo cez Taliansko, Grécko alebo iné štáty na juhu Európy.

Pri Slovensku bude dôležitá najmä prax pri sekundárnych presunoch. Ak sa človek presúva cez Maďarsko, Slovensko, Česko, Poľsko alebo Rakúsko, štáty budú viac pracovať s registráciou, údajmi v Eurodacu a pravidlami zodpovednosti za konanie. To môže ovplyvniť prácu cudzineckej polície, Migračného úradu Ministerstva vnútra SR aj kapacity zariadení pre cudzincov.

Slovenský kontext zároveň nie je nulový. Európska agentúra pre azyl vo svojom prehľade o Slovensku uvádza, že krajina v roku 2024 prijímala malý počet žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ale zároveň hostila viac ako 130-tisíc osôb s dočasnou ochranou. To ukazuje, že kapacity štátu sa nemerajú iba počtom klasických azylových žiadostí.

Širší európsky obraz sa pritom mení. Podľa Eurostatu bolo v Európskej únii v roku 2025 zaregistrovaných 669 400 prvých žiadostí o azyl, čo bolo o 27 percent menej než v roku 2024. Nižší počet žiadostí však neruší tlak na spoločné pravidlá, pretože najväčšia záťaž zostáva nerovnomerne rozložená medzi štátmi.

Pre vládu a Ministerstvo vnútra SR bude po spustení paktu podstatné zverejniť, ktoré slovenské zákony, informačné systémy a interné postupy už zodpovedajú novému režimu a kde ešte zostávajú technické alebo personálne medzery.