Migračný pakt už platí, EÚ zavádza jednotný skríning na hraniciach

V celej Európskej únii sa od 12. júna 2026 uplatňuje nový Pakt o migrácii a azyle. Podľa Európskej komisie ide o balík 10 legislatívnych aktov, ktorý zjednocuje skríning po príchode, evidenciu v databáze Eurodac, časť azylových konaní aj návraty. Pre Slovensko to nie je len spor o južné hranice, ale aj otázka databáz, sekundárnej migrácie a povinnej európskej solidarity.

Čo sa mení na hraniciach

Najviditeľnejšou zmenou je povinný skríning ľudí, ktorí nelegálne prekročia vonkajšiu hranicu Európskej únie alebo ich úrady zadržia vo vnútrozemí bez oprávnenia na pobyt. Podľa Európskej komisie má skríning zahŕňať overenie identity, bezpečnostnú kontrolu, základné zdravotné posúdenie aj zistenie zraniteľnosti.

Na vonkajšej hranici má byť tento prvý krok hotový do 7 dní, pri osobách zadržaných vo vnútrozemí do 3 dní. Nejde ešte o rozhodnutie o azyle, ale o triedenie, ktoré má určiť, aký postup bude nasledovať ďalej a ktorý štát za človeka preberá zodpovednosť.

Nové pravidlá zároveň rozširujú prípady, keď sa má použiť povinné hraničné azylové konanie. Európska komisia uvádza, že sa má týkať najmä ľudí z krajín s mierou uznávania ochrany na úrovni Európskej únie 20 percent alebo menej, ďalej osôb, ktoré zavádzali úrady, a ľudí považovaných za bezpečnostné riziko.

Takéto hraničné azylové konanie môže podľa Komisie trvať najviac 12 týždňov vrátane odvolania. Ak úrad žiadosť zamietne, môže naň nadviazať hraničné návratové konanie s ďalším stropom 12 týždňov. Cieľom je, aby časť prípadov neskončila dlhým pohybom po Schengene bez jasného právneho výsledku.

Viac údajov v databáze Eurodac

Pre vnútrozemské krajiny je dôležitá najmä zmena v databáze Eurodac, ktorú používajú členské štáty pri azylových a migračných konaniach. Podľa Európskej komisie sa rozširuje okruh evidovaných osôb a systém bude ukladať biometrické údaje aj o maloletých od 6 rokov. Pri ľuďoch, ktorí nelegálne vstúpili do Európskej únie, majú odtlačky zostať v systéme 5 rokov.

Práve tu sa pakt dotýka aj štátov, ktoré neležia na mori. Ak človeka zadrží polícia v strednej Európe, nový režim má uľahčiť zistenie, či už bol v inom štáte registrovaný, či podal žiadosť inde a aký postup má nasledovať. V praxi to má obmedziť opakované registrácie a spory medzi štátmi o to, kto má prípad vybaviť.

Solidarita nie je dobrovoľná, ale nie je to ani pevná kvóta

Najspornejšou časťou paktu zostáva solidarita medzi členskými štátmi. Podľa Európskej komisie je mechanizmus solidarity povinný, ale štáty si môžu vybrať formu príspevku. Môže ísť o relokácie žiadateľov alebo ľudí s priznanou ochranou, finančný príspevok alebo vecnú a operačnú pomoc.

To je podstatný rozdiel oproti politickým sloganom, ktoré z paktu robia len systém povinného presúvania migrantov. Pakt neznamená, že každý štát automaticky dostane pevne určený počet ľudí. Zároveň však neplatí ani opačné tvrdenie, že členský štát sa solidarite môže úplne vyhnúť bez osobitných výnimiek alebo odpočtov.

Prvý ročný solidárny pool na rok 2026 nastavila Rada Európskej únie na referenčných 21 000 relokácií alebo iných solidárnych opatrení, prípadne na 420 miliónov eur vo finančných príspevkoch. Za štáty pod najväčším migračným tlakom určila Cyprus, Grécko, Taliansko a Španielsko.

Už pri štarte však vidno aj prvú slabinu. Samotná Európska komisia vo svojich otázkach a odpovediach k paktu uvádza, že pri výpočte potrieb solidarity vychádza z minimálnych prahov 30 000 relokácií a 600 miliónov eur ročne na úrovni celej Európskej únie. Inými slovami, referenčný pool schválený Radou je nižší než minima, s ktorými pôvodná architektúra paktu počítala.

Prečo to nie je vzdialená téma pre Slovensko

Podľa Eurostatu evidovala Európska únia v roku 2025 spolu 669 400 prvých žiadateľov o azyl, čo bolo o 27 percent menej než rok predtým. Zároveň platí, že Španielsko, Taliansko, Francúzsko, Nemecko a Grécko prijali spolu 83 percent všetkých prvých žiadostí. Aj preto sa v slovenskej debate často vytvára dojem, že ide výlučne o problém juhu a západu Európy.

Nové pravidlá však zasahujú aj krajiny ako Slovensko. Týka sa ich evidencia v Eurodacu, spolupráca pri návratoch, postup pri ľuďoch zadržaných vo vnútrozemí aj mechanizmus solidarity. Význam majú aj pre sekundárne pohyby cez Schengen, ktoré sa opakovane stali témou v strednej Európe.

Slovensko to ukázalo už pri prvom ročnom poole. Podľa dokumentu Rady Európskej únie slovenská delegácia v decembri 2025 hlasovala proti rozhodnutiu o solidárnom poole na rok 2026 a žiadala úplný odpočet svojho príspevku. Odvolávala sa pritom na záťaž spojenú s dočasnou ochranou Ukrajincov a na tlak sekundárnej migrácie v rokoch 2022 a 2023.

Rovnaký dokument uvádza, že Slovensko od marca 2022 poskytlo dočasnú ochranu viac ako 175 000 Ukrajincom a poukazovalo aj na viac ako 59 000 nelegálnych vstupov spojených so sekundárnou migráciou po západobalkánskej trase. Agentúra Európskej únie pre azyl zároveň uviedla, že ku koncu roka 2024 bolo na Slovensku viac ako 130 000 ľudí s dočasnou ochranou. Reálny výsledok pre Slovensko preto nebude závisieť len od textu paktu, ale aj od toho, aké odpočty a formu príspevku si v ďalších rokovaniach obháji.

Slabé miesto sú kapacity a výkon

Na papieri je systém prehľadnejší než doteraz. Jeho výkon však závisí od toho, či budú mať štáty dostatok ľudí, miest, techniky a prepojených databáz na skríning, hraničné konania, návraty aj monitorovanie postupu na hraniciach. Tieto pochybnosti zaznievajú od začiatku implementácie a nezmizli ani po nadobudnutí plnej účinnosti.

Praktický problém je jednoduchý: krátke lehoty fungujú len vtedy, ak má štát pripravené priestory, tlmočníkov, právnu pomoc, zdravotníkov, IT systémy a policajné aj azylové kapacity. Ak nie, pakt nezmizne, ale začne sa hromadiť meškanie. To je dôležité najmä pre krajiny na vonkajšej hranici, no následky sa cez sekundárne pohyby rýchlo prenášajú aj do vnútrozemia.

Výhrady prichádzajú aj z mimovládneho sektora. Human Rights Watch upozorňuje, že zrýchlené hraničné procedúry môžu v praxi zvýšiť tlak na práva žiadateľov a na kvalitu individuálneho posúdenia. Na druhej strane Európska komisia a Rada Európskej únie pakt obhajujú tým, že bez jednotnejších pravidiel sa zodpovednosť ďalej presúva len na niekoľko najviac zaťažených krajín.

Pre Slovensko preto nie je kľúčová len otázka, či s paktom politicky súhlasí, ale aj to, aké technické a personálne kapacity muselo pripraviť pre Eurodac, skríning a spoluprácu pri návratoch. Prvým reálnym testom bude už rok 2026, keď sa ukáže, či členské štáty naplnia solidárny pool a či nové lehoty vydržia aj mimo tlačových správ.