Výstava 100/70 v Bratislave pripomína dejiny verejných médií

Výstava 100/70 v galérii Slovenského rozhlasu v Bratislave pripomína 100 rokov rozhlasového a 70 rokov televízneho vysielania na Slovensku. Slovenská televízia a rozhlas ju otvorila 3. augusta 2026 a podľa vlastných údajov ju začiatkom septembra videlo viac než 7-tisíc ľudí. Pre bežného návštevníka nie je zaujímavá len ako výročná expozícia, ale aj ako stručný vstup do toho, ako sa verejnoprávne médiá zapisovali do kultúrnej pamäti krajiny.

Nie je to len oslava výročia

Na prvý pohľad ide o jubilejný projekt, ktorý má pripomenúť okrúhle výročia rozhlasu a televízie. Už samotné zasadenie výstavy do galérie Slovenského rozhlasu na Mýtnej ulici však robí z návštevy viac než prehliadku starých predmetov. Človek vstupuje priamo do priestoru, ktorý je s dejinami slovenského vysielania spojený aj symbolicky.

Slovenská televízia a rozhlas výstavu otvorila ako súčasť jubilejného roka. To je dôležité aj pre čitateľa, ktorý sa o mediálnu históriu bežne nezaujíma. Výročia totiž v tomto prípade neslúžia len na pripomenutie dátumov, ale aj na vysvetlenie, prečo boli rozhlas a televízia na Slovensku dlhé desaťročia súčasťou bežného domáceho života.

Práve v tom sa táto výstava odlišuje od čisto archívnych projektov pre úzky okruh nadšencov. Namiesto technického alebo interného pohľadu na vysielanie stavia na skúsenosti, ktorú poznajú aj ľudia bez hlbšieho záujmu o dejiny médií: hlasy, relácie, obrazy a predmety, ktoré sa objavovali doma, v škole alebo vo verejnom priestore.

Čo tu návštevník naozaj vidí

Podľa STVR je expozícia rozdelená do troch tematických častí. Zahŕňa archívne materiály, televízne kostýmy, historické prijímače aj detský svet. Súčasťou výstavy sú aj predmety zo Slovenského technického múzea, takže nejde len o interný pohľad jednej inštitúcie na vlastnú minulosť.

To je pre návštevníka praktická výhoda. Históriu rozhlasu a televízie nemusí čítať cez dlhé texty alebo chronologické panely. Môže ju vnímať cez konkrétne veci: ako vyzerali prijímače, akú podobu mali televízne kostýmy a čo všetko sa z vysielania zachovalo ako fyzický predmet.

Autorom výstavy je Peter Földváry, projektový manažér STVR. Už samotná skladba expozície naznačuje, že cieľom nebolo pripraviť len spomienkovú miestnosť pre pamätníkov. Dôležitú úlohu majú aj mladší návštevníci a rodiny s deťmi, ktoré si môžu dejiny médií poskladať skôr cez vizuálne a predmetové stopy než cez znalosť mien či rokov.

Výstava preto funguje aj bez toho, aby človek detailne poznal dejiny slovenského vysielania. Ak si pamätá aspoň to, že rozhlas a televízia boli dlhé roky pevnou súčasťou každodenného rytmu domácností, vie sa v nej rýchlo zorientovať. A ak takúto skúsenosť nemá, expozícia mu ju vie sprostredkovať cez predmety, ktoré by inak v archíve zostali len odborným materiálom.

Prečo sú verejnoprávne médiá aj kultúrna inštitúcia

Silnejšia vrstva tejto výstavy je v tom, že nepripomína médiá len ako zdroj správ. Rozhlas a televízia na Slovensku boli zároveň miestom, kde sa zaznamenával jazyk, hudba, zábava, detská tvorba aj predstava o tom, čo patrí do spoločného verejného priestoru. Keď si človek prejde výstavu s týmto vedomím, nepozerá sa len na techniku alebo kulisy, ale na časť kultúrnej pamäti krajiny.

To je zároveň dôvod, prečo má zmysel venovať pozornosť aj verejnoprávnym médiám ako inštitúcii. Ich hodnota nespočíva iba v aktuálnom vysielaní. Vzniká aj tým, že dlhodobo uchovávajú materiál, ktorý by sa inak rozpadol na izolované spomienky jednotlivcov. Výstava 100/70 tento rozmer sprístupňuje zrozumiteľnejšie než debaty o tom, čo všetko má verejnoprávne médium plniť dnes.

Pomáha aj to, že sa neuzatvára len do nostalgie. Televízne kostýmy, historické prijímače či detská časť výstavy pripomínajú, že médiá sa nemenili iba obsahom, ale aj tým, ako vstupovali do domácností a ako ich ľudia používali. Inak vyzeral svet okolo rozhlasového prijímača, inak okolo televízora a inak dnes, keď sa obraz a zvuk presúvajú na mobil či do archívov na vyžiadanie.

Práve preto môže byť návšteva užitočná aj pre ľudí, ktorí sa na verejnoprávne médiá pozerajú najmä cez dnešnú politickú alebo programovú debatu. Výstava pripomína, že pred aktuálnym sporom o fungovanie médií existuje aj dlhá vrstva kultúrnej a technickej kontinuity. Bez nej sa ťažko vysvetľuje, prečo tieto inštitúcie stále vyvolávajú takú silnú verejnú reakciu.

Komu sa návšteva oplatí

Najľahšie sa o výstave hovorí ako o tipe pre pamätníkov. To je len časť obrazu. Podľa STVR ňou už prešli tisíce návštevníkov a detskou časťou viac než 2-tisíc detí, čo naznačuje, že expozícia si našla širšie publikum než len ľudí, ktorí si pamätajú staré vysielanie z prvej ruky.

Prakticky sa oplatí aspoň trom skupinám. Prvou sú rodiny, ktoré chcú deťom vysvetliť, že médiá nemali vždy podobu aplikácií a streamovacích služieb. Druhou sú školy, pre ktoré môže byť výstava jednoduchým doplnením výučby o kultúre, technike alebo novodobých dejinách. Treťou skupinou sú bežní mestskí návštevníci, ktorí hľadajú komornú výstavu s jasnou témou a nepotrebujú na ňu dlhú prípravu.

Silnou stránkou je aj miesto. Budova Slovenského rozhlasu patrí k najvýraznejším stavbám v Bratislave a sama o sebe nesie časť príbehu, ktorý výstava rozvíja. Spojenie architektúry, archívu a známych predmetov pomáha vytvoriť dojem, že nejde o vzdialenú históriu, ale o niečo, čo sa týkalo a ešte stále týka každodenného života na Slovensku.

Pre návštevníka je napokon dôležité aj to, že výstava neprináša len spomienku na minulosť, ale aj jednoduchú otázku do súčasnosti: čo z dnešných médií zostane o desaťročia ako spoločná pamäť a čo sa stratí v rýchlom digitálnom obehu. Výstava má byť podľa STVR prístupná verejnosti do 3. novembra 2026; potom sa ukáže, či jubilejný projekt nezostane len pri dočasnej expozícii, ale otvorí širšiu debatu o tom, ako sprístupňovať mediálne archívy aj mimo vysielania.