EÚ sprísňuje návraty cudzincov bez práva pobytu: povoľuje centrá mimo Únie

Rada Európskej únie a Európsky parlament sa 1. júna 2026 predbežne dohodli na novej regulácii návratov ľudí z tretích krajín, ktorí nemajú právo zostať v Únii. Pravidlá majú zjednotiť postup členských štátov, sprísniť vymáhanie návratových rozhodnutí a umožniť využívať návratové centrá mimo EÚ. Európsky parlament schválil neformálnu dohodu 17. júna pomerom 418 hlasov za, 218 proti a 30 sa zdržalo.

Nová regulácia reaguje na rozdiel medzi tým, koľko ľudí dostane príkaz opustiť krajinu EÚ, a tým, koľko návratov sa reálne vykoná. Podľa Eurostatu dostalo v roku 2024 príkaz na odchod 453 380 občanov tretích krajín, no do tretej krajiny bolo vrátených 110 385 osôb. To je približne 24,3 percenta.

Podobný obraz ukazujú aj štvrťročné údaje. Eurostat uviedol, že vo štvrtom štvrťroku 2024 vydali štáty EÚ 124 935 príkazov na odchod a do tretích krajín vrátili 28 630 osôb. Európska komisia preto hovorí o potrebe spoločnejšieho systému, ktorý doplní Pakt o migrácii a azyle.

Európska komisia predložila návrh 11. marca 2025. Podľa Komisie mal vytvoriť spoločný európsky prístup k návratom vrátane rámca pre takzvané return hubs, teda návratové centrá v tretích krajinách.

Čo sa mení oproti dnešnému systému

Doterajší problém EÚ nespočíval len v tom, že členské štáty vydávali návratové rozhodnutia podľa rozdielnych pravidiel. Ešte väčším problémom bolo ich vymáhanie, najmä ak krajina pôvodu nespolupracovala, osoba nemala doklady alebo sa po vydaní rozhodnutia presunula do iného členského štátu.

Podľa Rady Európskej únie má nová regulácia priniesť jednotnejšie pravidlá pre ľudí neoprávnene sa zdržiavajúcich v EÚ. Ide o osoby, pri ktorých už úrady rozhodli, že nemajú právny nárok zostať na území členského štátu. To je dôležité odlíšenie od žiadateľov o azyl, ktorých konanie ešte prebieha.

Regulácia má tiež posilniť uznávanie návratových rozhodnutí medzi členskými štátmi. V praxi to má obmedziť situácie, keď človek dostane rozhodnutie v jednej krajine, ale presunie sa do inej a celý proces sa začína odznova. Únia tým chce z návratovej politiky spraviť spoločnejší systém, nie súbor 27 rozdielnych národných postupov.

Návratové centrá mimo EÚ majú prísne podmienky

Najcitlivejšou časťou dohody sú návratové centrá v tretích krajinách. Nejde o centrá pre žiadateľov o azyl počas posudzovania ich žiadosti, ale o možnosť presunúť mimo EÚ osobu, ktorá má vydané návratové rozhodnutie a nemá právo zostať v Únii.

Podľa Európskeho parlamentu možno dohody o takýchto centrách uzatvárať len s tretími krajinami, ktoré rešpektujú medzinárodné ľudskoprávne štandardy, medzinárodné právo a zásadu non-refoulement. Tá zakazuje vrátiť alebo presunúť človeka tam, kde mu hrozí prenasledovanie, mučenie alebo iné vážne porušenie práv.

Z dohody vyplýva aj jedna jasná výnimka. Maloleté osoby bez sprievodu nemožno do návratových centier mimo EÚ presúvať. Pri deťoch a zraniteľných osobách tak zostávajú silnejšie ochranné pravidlá než pri dospelých osobách, pri ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté o návrate.

Politicky je táto časť atraktívna, lebo umožňuje vládam tvrdiť, že časť návratovej agendy sa bude riešiť mimo územia Únie. Prakticky však zostáva otvorené, ktoré krajiny mimo EÚ by boli ochotné takéto dohody podpísať, za akých finančných podmienok a kto bude garantovať dohľad nad právami ľudí v centrách.

Právne brzdy zostávajú

Nové pravidlá neznamenajú, že členské štáty môžu návraty vykonávať bez kontroly súdov a bez procesných práv. Aj pri prísnejšom systéme zostáva kľúčová zásada non-refoulement, právo na súdne preskúmanie a pravidlá pre detenciu. Práve tieto oblasti budú rozhodovať o tom, ako bude regulácia vyzerať v praxi.

Mimovládna organizácia European Council on Refugees and Exiles po dohode kritizovala, že regulácia podľa nej rozširuje dôvody a dĺžku detencie, oslabuje procesné záruky a môže oslabiť odkladný účinok odvolaní. Organizácia to uviedla v reakcii z 2. júna 2026.

Odkladný účinok je pritom v návratových konaniach zásadný. Ak ho odvolanie má, osoba nemôže byť vrátená skôr, ako súd alebo príslušný orgán rozhodne. Ak sa odkladný účinok zúži, štáty môžu návraty vykonávať rýchlejšie, ale rastie riziko, že človek bude presunutý skôr, ako sa preverí jeho námietka proti návratu.

Detencia je ďalší právne citlivý bod. Štát môže človeka obmedziť na slobode, ak je to potrebné na vykonanie návratu, no musí ísť o primerané opatrenie a nesmie sa používať automaticky. Pri maloletých, rodinách a zraniteľných osobách budú úrady musieť osobitne posudzovať, či existujú miernejšie alternatívy.

Slovensko bude riešiť najmä vykonávanie pravidiel

Pre Slovensko téma nie je dôležitá len podľa počtu príchodov alebo žiadostí o azyl. Ako členský štát bude musieť nové pravidlá uplatňovať po ich finálnom prijatí a zosúladiť s nimi prax polície, migračných úradov a súdov. Domáca debata zároveň často mieša azyl, nelegálny pobyt, detenciu a deportáciu do jedného pojmu.

Návratové rozhodnutie sa netýka automaticky každého cudzinca ani každého žiadateľa o azyl. Týka sa osoby, ktorá po rozhodnutí príslušných orgánov nemá právny nárok zostať na území členského štátu. Až vtedy sa rieši dobrovoľný alebo nútený návrat, prípadne zaistenie na účely návratu.

Pre slovenské úrady bude podstatné aj to, ako sa v konečnom texte nastaví uznávanie rozhodnutí iných členských štátov. Ak bude systém fungovať, Slovensko sa môže dostať do situácie, že bude vykonávať alebo zohľadňovať rozhodnutia prijaté inde v EÚ. Ak fungovať nebude, pribudne ďalšia administratívna vrstva bez výraznejšieho vplyvu na počet návratov.

Hlavný test nebude v texte regulácie

Nová návratová regulácia môže členským štátom zjednodušiť postupy a posilniť právny rámec. Sama však nevyrieši problém, ktorý EÚ sprevádza roky: návrat sa dá vykonať len vtedy, ak je jasná totožnosť osoby, existuje cestovný doklad alebo náhradný doklad a tretia krajina človeka prevezme.

Práve spolupráca krajín pôvodu býva najslabším miestom návratovej politiky. Ak štát mimo EÚ odmieta vydať doklady alebo prebrať vlastného občana, európske pravidlá môžu byť prísnejšie, no praktický výsledok zostane obmedzený. Preto bude dôležité sledovať nielen právny text, ale aj dohody s tretími krajinami a ich reálne plnenie.

Dohoda ešte potrebuje formálne prijatie Radou Európskej únie a zverejnenie v Úradnom vestníku EÚ. Otvorené zostáva najmä to, ktoré tretie krajiny budú ochotné hostiť návratové centrá, kto ich zaplatí a ako sa bude kontrolovať dodržiavanie práv ľudí po presune mimo Únie.