Nový výskum z Londýna ukazuje, že bývalí profesionálni futbalisti môžu mať na snímkach mozgu štrukturálne zmeny, no v testoch pamäti a myslenia sa u nich zatiaľ nepreukázal jasný pokles. Vyplýva to zo správy Reuters a podkladov konferencie Alzheimer’s Association International Conference. Pre rodičov, trénerov aj amatérov je zistenie dôležité najmä preto, že nález na magnetickej rezonancii nie je to isté ako diagnóza a po náraze do hlavy rozhodujú symptómy aj správny návrat do záťaže.
Obsah
Čo ukázal nový výskum
Tím z Imperial College London sledoval 142 bývalých profesionálnych futbalistov vo veku od 30 do 60 rokov. Porovnával ich s 56 ľuďmi bez histórie kontaktných športov, vojenskej služby alebo otrasov mozgu. Výsledky vedci predstavili na konferencii Alzheimer’s Association International Conference v Londýne.
Podľa Reuters a organizátorov konferencie sa u bývalých hráčov ukázali rozdiely v štruktúre mozgu na magnetickej rezonancii. Zároveň sa však v testoch pamäti a myslenia ako skupina nelíšili od kontrolnej skupiny. To je dôležitý rozdiel: zmeny na snímkach ešte automaticky neznamenajú, že človek má demenciu alebo že sa uňho už prejavilo zhoršenie kognície.
Výskumníci zároveň zaznamenali aj viac psychických ťažkostí. Podľa podkladov konferencie malo klinicky významné príznaky depresie 31 percent bývalých hráčov a príznaky úzkosti 42 percent. Aj to však treba čítať opatrne. Štúdia ukazuje súvislosti v skupine bývalých profesionálov, nie istotu, že každý futbalista po rokoch skončí s rovnakým problémom.
Z podskupiny 124 hráčov, ktorým hodnotili snímky mozgu, sa len pri malej časti objavili známky výraznejšej atrofie, ktoré by mohli naznačovať možnú neurodegeneráciu. Aj preto autori hovoria skôr o potrebe dlhodobého sledovania než o hotovom verdikte. Alzheimer’s Association pri predstavení výsledkov zdôraznila, že ide o prvú a zatiaľ najväčšiu štúdiu tohto typu u bývalých profesionálnych futbalistov.
Nález na MRI nie je to isté ako diagnóza
Pre bežného čitateľa je podstatné najmä to, čo si z tejto správy nevyvodzovať. Nález na MRI je informácia o štruktúre mozgu, nie automatická odpoveď na to, ako človek funguje v práci, v bežnom živote alebo pri rozhodovaní na ihrisku. Konečný obraz vždy tvorí kombinácia príznakov, neurologického vyšetrenia, testov a času.
Aj širší prehľad dôkazov je zatiaľ opatrný. Systematický prehľad a metaanalýza o hlavičkách vo futbale uvádza, že opakované hlavičkovanie môže súvisieť so subklinickými zmenami mozgu, no rozsah aj konzistentnosť týchto nálezov zostávajú nejasné. Inak povedané, vedci vidia signál, ale ešte nevedia presne povedať, kde sa končí bežný nález a kde sa začína reálne klinické riziko.
To je dôležité aj pre slovenskú debatu. V amatérskom a mládežníckom futbale sa často miešajú tri rôzne veci: čo ukáže snímka, čo cíti hráč a čo zvládne v zápase. Hráč môže povedať, že je v poriadku, no stále mať bolesť hlavy, spomalené reakcie alebo problém so sústredením. A naopak, samotný nález bez zjavného zhoršenia výkonu ešte neznamená, že treba hovoriť o nezvratnom poškodení.
Kedy treba hráča stiahnuť z hry
Pre prax je dôležitejšie rozpoznanie otrasu mozgu než debata o dlhodobých rizikách. Medzinárodný konsenzus o otrasoch mozgu v športe z Amsterdamu odporúča pri podozrení na otras mozgu hráča stiahnuť z hry a nevracať ho okamžite späť do záťaže.
Varovné príznaky nebývajú dramatické. Často ide o bolesť hlavy, zmätenosť, spomalené reakcie, nevoľnosť, závrat, neistotu v rovnováhe, citlivosť na svetlo alebo hluk, rozmazané videnie či pocit, že hráč „nie je vo svojej koži“. Rizikové je aj to, keď si nepamätá súboj, po náraze pôsobí dezorientovane alebo odpovedá nezvyčajne pomaly.
Práve tu sa v amatérskom futbale robí najviac chýb. Hráč vstane, povie, že to rozchodí, a tréner alebo rodič to vezme ako dôkaz, že je po probléme. Pri podozrení na otras mozgu to nestačí. Subjektívny pocit sa môže meniť v priebehu minút až hodín a ďalší náraz v čase, keď sa mozog ešte spamätáva, zvyšuje riziko komplikácií.
V praxi to znamená jednoduché pravidlo: ak je po údere do hlavy prítomná zmätenosť, nevoľnosť, bolesť hlavy alebo iný podozrivý príznak, hráč má z ihriska dole. Nemá pokračovať len preto, že ide o dôležitý zápas alebo že striedania sú problém. Pri deťoch a tínedžeroch by mala byť opatrnosť ešte väčšia.
Návrat do tréningu musí byť postupný
Amsterdamký konsenzus neodporúča skok z oddychu rovno do zápasu. Návrat má byť postupný a záťaž sa má zvyšovať až vtedy, keď hráč nemá príznaky alebo sa mu po predchádzajúcom kroku nevrátili. Ak sa ťažkosti znovu objavia, záťaž sa má znížiť a proces spomaliť.
V praxi to zvyčajne znamená prechod od bežných denných aktivít cez ľahký pohyb a individuálny tréning bez kontaktu až po plný tréning a až potom zápas. Dôležité je, že rozhodovať nemá len chuť hráča nastúpiť. Pri mládeži by mal mať posledné slovo zdravotník alebo lekár, ak je dostupný, a klub by mal mať aspoň základný písomný postup.
Na Slovensku je problém v tom, že v nižších súťažiach a pri mládeži sa to často rieši skôr pocitovo. Jeden tréner nechá hráča sedieť týždeň, druhý ho po dvoch dňoch pošle späť do zápasu, ak povie, že je v poriadku. Práve v tom môže byť najväčší praktický prínos podobných štúdií: neprinášajú len debatu o tom, čo sa deje s mozgom po rokoch, ale pripomínajú, že podcenený otras mozgu nie je drobnosť.
Kluby pritom nemusia čakať na veľké reformy. Základom je obmedziť zbytočné opakované nárazy na tréningu, mať jasné pravidlo okamžitého stiahnutia hráča pri podozrení na otras mozgu, viesť si záznam o úraze a nepúšťať hráča späť len na základe toho, že „už vyzerá dobre“. Pri mládeži má zmysel aj vzdelávanie rodičov, aby vedeli sledovať oneskorené príznaky po návrate domov.
Nová londýnska štúdia tak skôr varuje pred zjednodušovaním, než by dávala jednoduchú odpoveď. Ukazuje, že opakované nárazy do hlavy môžu zanechať stopu, ale zároveň nehovorí, že každý nález na snímke znamená chorobu. Najbližšie roky preto rozhodne najmä to, či sa podarí bývalých hráčov dlhodobo sledovať a či slovenské kluby prestanú riešiť návrat po údere do hlavy len podľa pocitu.
