Musée d’Orsay rieši spor o pôvod Van Goghovho obrazu

Nárok potomka nemecko-židovského zberateľa Felixa Kallmanna na Van Goghov obraz v parížskom Musée d’Orsay znovu otvoril otázku, ako múzeá preverujú pôvod diel. Podľa denníka Le Monde je jadrom sporu medzera v proveniencii obrazu Hôpital Saint-Paul à Saint-Rémy-de-Provence medzi júnom 1932 a februárom 1934. Prípad ukazuje, že pri zbierkach už nejde iba o vlastníctvo a vystavovanie, ale aj o dôveru verejnosti, právne riziká a ochotu inštitúcií priznať nejasný pôvod diel.

Spor v Paríži stojí na chýbajúcom článku vlastníctva

Podľa Le Monde žiada Klaus Kallmann, potomok rodiny nemecko-židovského právnika a zberateľa umenia Felixa Kallmanna, o vrátenie Van Goghovho obrazu Hôpital Saint-Paul à Saint-Rémy-de-Provence. Dielo sa dnes nachádza v Musée d’Orsay, jednom z najvýznamnejších francúzskych múzeí.

Kľúčová otázka neznie iba, kto obraz vlastnil pred vojnou, ale čo sa s ním stalo v konkrétnom období. Le Monde uvádza, že sporná je medzera v proveniencii medzi júnom 1932 a februárom 1934. Práve takéto obdobia bez jasných dokladov dnes rozhodujú o tom, či múzeum vie obhájiť držbu diela, alebo musí počítať s reštitučným nárokom.

Francúzska misia pre výskum a reštitúciu kultúrnych statkov spoliovaných v rokoch 1933 až 1945 podľa Le Monde na konci mája 2026 nevydala jednoznačné stanovisko, lebo nebolo možné s istotou preukázať nútený predaj. David Zivie, vedúci tejto misie, je v takýchto prípadoch súčasťou systému, ktorý má odlišovať medzi preukázanou spoliáciou, pravdepodobnou stratou pod nátlakom a situáciou, v ktorej archívy zatiaľ nestačia na jasný záver.

Proveniencia znamená doložený reťazec vlastníctva diela od jeho vzniku alebo aspoň od rozhodujúcich historických období. Pri umení, ktoré prešlo Európou v 30. a 40. rokoch, nejde o administratívny detail. Medzera v záznamoch môže znamenať bežný obchod, ale aj predaj v tiesni, konfiškáciu, plienenie alebo prevod vynútený perzekúciou.

Nacisticky ulúpené umenie má vlastný režim

Pri dielach spojených s holokaustom sa európske múzeá opierajú o osobitný rámec. Washingtonské princípy z roku 1998 stanovili, že umenie skonfiškované nacistami a následne nevrátené má byť identifikované a že štáty majú hľadať spravodlivé riešenia. Nejde o klasickú súdnu logiku, v ktorej sa vždy čaká iba na žalobu a úplný dôkazný reťazec.

Francúzske ministerstvo kultúry uvádza, že kultúrne statky spoliované v rokoch 1933 až 1945 majú byť po identifikácii vo verejných múzeách a knižniciach vrátené oprávneným vlastníkom. Od zákona z 22. júla 2023 má Francúzsko rámec, ktorý umožňuje vracať aj diela z verejných zbierok ulúpené v kontexte antisemitských perzekúcií, hoci verejné zbierky bežne chráni princíp neodňateľnosti.

Tento princíp je pre francúzske múzeá zásadný: dielo vo verejnej zbierke sa za normálnych okolností nedá jednoducho vyradiť a odovzdať. Zákon z roku 2023 preto vytvoril osobitnú cestu pre prípady, pri ktorých verejný záujem na náprave historickej krivdy prevažuje nad ochranou zbierkového fondu.

Francúzske ministerstvo kultúry uvádza, že po vojne bolo do správy národných múzeí zverených približne 2 200 diel kategórie MNR, teda Musées Nationaux Récupération. Ide o diela nájdené po vojne, ktoré neboli vrátené pôvodným vlastníkom a štát ich zveril múzeám do správy, nie ako bežný majetok zbierok. K 16. septembru 2025 bolo podľa ministerstva od roku 1950 vrátených spolu 201 diel MNR a ekvivalentov.

Musée d’Orsay otvorilo 5. mája 2026 novú sálu venovanú práve dielam MNR. Múzeum uvádza, že za 30 rokov vrátilo 15 diel MNR a stále opatruje 225 takýchto diel. Verejné vystavenie týchto predmetov už preto nemá byť iba prezentáciou umenia, ale aj priznaním, že časť zbierok má otvorenú históriu.

Koloniálne nároky sa riešia inak

Spory o nacisticky ulúpené umenie sa často spájajú s debatou o predmetoch získaných počas kolonializmu, no právne a historicky ide o odlišné okruhy. Pri holokauste sa zvyčajne skúma konkrétny vlastník, perzekúcia, nútený predaj alebo konfiškácia a nárok potomkov. Pri koloniálnych alebo medzištátnych nárokoch býva žiadateľom často štát alebo komunita a otázka sa týka predmetov odvezených počas vojenských výprav, okupácie, nátlaku alebo nerovných mocenských vzťahov.

Francúzsko prijalo 9. mája 2026 nový zákon o reštitúcii kultúrnych predmetov získaných nezákonným prisvojením. Podľa textu zverejneného na Légifrance sa týka iného okruhu prípadov než nacistické spoliácie a vytvára postup najmä pre nároky cudzích štátov.

Nový francúzsky zákon umožňuje riešiť kultúrne predmety z územia žiadajúceho štátu, pri ktorých existujú vážne indície, že boli medzi 20. novembrom 1815 a 23. aprílom 1972 odňaté krádežou, plienením alebo pod nátlakom. Takéto vymedzenie ukazuje, že štát oddeľuje reštitúcie spojené s antisemitskou perzekúciou od širších historických nárokov, pri ktorých vstupujú do hry aj diplomatické vzťahy.

Pre múzeá to znamená viac práce s archívmi, nákupnými záznamami, darovacími listinami a starými katalógmi. Dielo, ktoré bolo desaťročia považované za bezpečnú súčasť zbierky, sa môže po novom dostať do rizikovej kategórie, ak sa ukáže, že jeho pôvod nemožno dostatočne vysvetliť.

Transparentnosť mení hodnotu zbierok aj výstav

Reštitučné spory menia aj praktické fungovanie múzeí. Nejasný pôvod môže skomplikovať medzinárodnú zápůjčku, poistenie, výstavu alebo akvizíciu. Pri významných dielach môže samotné podozrenie z problematickej proveniencie ovplyvniť reputáciu inštitúcie aj trhovú hodnotu porovnateľných diel v súkromných rukách.

Pre verejné múzeum je najcitlivejšia dôvera. Ak inštitúcia čaká, kým ju k výskumu prinúti spor, pôsobí inak, než keď sama zverejňuje medzery v proveniencii a priznáva, že časť dejín diela ešte nepozná. Práve preto sa v Európe posúva štandard od pasívneho uchovávania k aktívnemu preverovaniu pôvodu.

Týka sa to aj menších krajín, hoci nemajú rovnaký objem medzinárodných reštitučných sporov ako Paríž, Londýn, Berlín alebo Amsterdam. Slovenské galérie a múzeá riešia najmä kvalitu evidencie, dohľadateľnosť pôvodu a verejnú dostupnosť údajov. Aj tu platí, že zbierka bez presných dát je zraniteľnejšia než zbierka, pri ktorej inštitúcia vie vysvetliť, odkiaľ predmet prišiel a za akých okolností.

Slovenská národná galéria uvádza, že v centrálnej evidencii diel výtvarného umenia v zbierkach galérií na Slovensku je zapísaných 182 554 záznamov a registrované galérie sú povinné údaje do tejto evidencie poskytovať. Slovenské národné múzeum uvádza, že odborná evidencia zbierkového predmetu prebieha v dvoch stupňoch: okamžitým zápisom do knihy prírastkov a katalogizáciou najneskôr do dvoch rokov po nadobudnutí.

Slovenský kontext je preto menej o veľkých svetových restitúciách a viac o kvalite dát, odborných kapacitách a ochote zverejňovať aj neúplné informácie. Prípad Van Goghovho obrazu v Musée d’Orsay ukazuje, že otázka pôvodu sa môže po desaťročiach vrátiť aj pri dielach, ktoré verejnosť vníma ako pevne usadené v múzejnej zbierke.

Ďalší vývoj bude závisieť od toho, či sa v prípade parížskeho obrazu objavia nové archívne dôkazy a či francúzske orgány posunú nárok z predbežného posudzovania do formálneho reštitučného konania.