Divadlá lákajú na imerzívny zážitok, divák vstupuje do deja

Kultúrne inštitúcie čoraz častejšie nahrádzajú model „sadnúť si a pozerať“ formátmi, v ktorých sa divák pohybuje, reaguje a vníma viac zmyslami naraz. Odborné zdroje hovoria o imerzívnych formách, ktoré stavajú na účasti publika a multisenzorickom rozprávaní. Pre návštevníka to môže znamenať silnejší zážitok, ale aj vyššiu cenu, menej komfortu a väčšiu potrebu plánovania.

Čo znamená imerzívny formát

Pojem imerzívna kultúra sa používa najmä pri predstaveniach, výstavách a multimediálnych projektoch, kde divák nie je len pasívny pozorovateľ. Podľa odbornej štúdie v PubMed Central ide o zastrešujúci pojem pre interaktívne formy, ktoré kladú dôraz na účasť publika a na rozprávanie cez viac zmyslov naraz.

V praxi to znamená, že človek nesedí nevyhnutne na jednom mieste od začiatku do konca. Môže sa presúvať medzi miestnosťami, vyberať si, čomu venuje pozornosť, alebo vstupovať do priestoru, ktorý je súčasťou deja. Odborný text On Immersive Theatre, ktorý vyšiel už v roku 2012, opisuje práve pohyb publika v priestore ako súčasť dramaturgie a pripomína, že niektoré projekty pracujú aj s dotykom, vôňami či ďalšími zmyslovými prvkami.

To je rozdiel oproti tradičnému predstaveniu, kde je hranica medzi javiskom a hľadiskom pevná. Pri imerzívnom formáte je priestor často rovnako dôležitý ako text, herci alebo hudba. Divák si tak z večera neodnáša len „obsah“, ale aj skúsenosť, ako sa v ňom pohyboval a čo si všimol.

Prečo kultúra mieša žánre

Tvorcovia sa k takémuto formátu neobracajú len pre efekt. Dôvod je aj praktický: musia publiku ponúknuť niečo, čo sa nedá rovnako pohodlne nahradiť domácim sledovaním filmu, seriálu či koncertu na obrazovke. Keď návštevník platí vstupenku a venuje podujatiu večer, očakáva čoraz častejšie zážitok, ktorý je viazaný na konkrétne miesto a vlastnú prítomnosť.

Dobrou ukážkou širšieho trendu je projekt Dannyho Boyla, britského režiséra a tvorcu pripravovaného podujatia na Southbank Centre v Londýne. Denník The Guardian ho opísal ako popkultúrnu spektakulárnu udalosť postavenú na pohybe, hudbe, literatúre, móde a aktivizme. Dôležité nie je len meno režiséra, ale aj samotná skladba projektu: viac druhov umenia sa spája do jedného formátu, v ktorom sa klasické hranice medzi divadlom, koncertom, výstavou a spoločenskou udalosťou rozmazávajú.

Tento presah má pre inštitúcie ešte jednu výhodu. Keď miešajú žánre, oslovujú širšie publikum než pri úzko vymedzenom titule. Niekto príde pre hudbu, iný pre vizuálnu stránku, ďalší pre spoločenskú tému alebo technológiu. Výsledkom je formát, ktorý sa ľahšie predáva ako udalosť, nie iba ako ďalšie predstavenie v programe.

Podobnú logiku ukázala aj reportáž BBC News o imerzívnych umeleckých projektoch. BBC uviedla, že cieľom takýchto podujatí je osloviť nové publikum, teda aj ľudí, ktorí by do galérie či na javisko inak nemuseli prísť. Práve preto sa kultúrne organizácie snažia vytvoriť formát, ktorý je zrozumiteľný aj návštevníkovi bez predchádzajúcej znalosti autora, obdobia alebo žánru.

Čo sa mení pre diváka

Pre návštevníka je prvou zmenou samotná rola. Pri klasickom predstavení je očakávanie jasné: prísť načas, sadnúť si, sledovať. Pri imerzívnej akcii môže byť návštevník súčasťou toku ľudí, rozhodovať sa, kam pôjde skôr, a prijať, že neuvidí všetko. Takýto formát preto nie je automaticky „lepší“, ale je náročnejší na pozornosť aj ochotu nechať sa viesť priestorom.

Druhou zmenou je to, čo človek vlastne kupuje. Neplatí iba za text, herecký výkon alebo vystavené diela, ale aj za priestorový dizajn, technické riešenie, svetlo, zvuk a organizáciu pohybu publika. Aj preto sa pri podobných projektoch častejšie objavuje otázka ceny. BBC pri téme dostupnosti umenia upozornila, že práve cena vstupenky môže byť bariérou, ak má imerzívny projekt osloviť širšie vrstvy publika a nielen tých, ktorí si môžu dovoliť drahší večer.

Treťou zmenou je komfort. Imerzívna akcia môže znamenať státie, presuny medzi priestormi, čakanie na vstup do ďalšej časti alebo pevne určený čas vstupu bez možnosti neskorého príchodu. To, čo je pre jedného silný zážitok, môže byť pre iného zbytočné nepohodlie. Pri takomto formáte sa preto viac než pri klasickom predstavení oplatí čítať organizačné pokyny ešte pred kúpou lístka.

Súčasne však nejde len o atrakciu. Reuters písal o londýnskej imerzívnej skúsenosti s Kleopatrou, ktorá mala rozprávať príbeh na základe historicky doložených faktov a spájať edukáciu so zážitkom. Aj Reuters tak ukázal, že imerzivita nemusí slúžiť iba na zosilnenie emócie. Môže byť aj spôsobom, ako návštevníkovi priblížiť tému tak, aby si ju zapamätal inak než po prečítaní popisky na stene.

Na čo si má dať slovenský divák pozor

Aj na Slovensku sa označenie „imerzívny“ objavuje častejšie v ponuke festivalov, galérií a menších scén. Pre diváka to ešte neznamená, že vždy dostane plnohodnotný formát, v ktorom je jeho pohyb a pozornosť skutočnou súčasťou diela. Niekedy ide skôr o marketingové pomenovanie multimediálnej alebo vizuálne pôsobivej akcie.

Pred kúpou vstupenky sa preto oplatí overiť aspoň niekoľko praktických vecí:

• či sa počas podujatia sedí, stojí alebo pohybuje medzi viacerými priestormi,
• či je vstup viazaný na presný čas a čo sa stane pri meškaní,
• či sa od publika očakáva aktívna účasť alebo je interakcia len dobrovoľná,
• či formát používa hlasný zvuk, stroboskop, tmu, vône alebo dotykové prvky,
• a či je vopred jasné, koľko času má návšteva reálne trvať.

Tieto informácie rozhodujú o tom, či bude mať človek z večera pocit pridanej hodnoty, alebo skôr sklamanie z toho, že dostal inú službu, než čakal. Pri klasickom predstavení je produkt pomerne čitateľný. Pri imerzívnom formáte je väčšia časť hodnoty postavená na očakávaní, ktoré musí organizátor vysvetliť presne.

To je dôležité aj pre kultúrne inštitúcie. Ak chcú týmto slovom obhájiť vyššie vstupné alebo silnejší marketing, musia divákovi ukázať, čo presne navyše dostane. Nestačí pridať projekciu, hudbu a neónové svetlá. Rozhodujúce je, či sa mení samotný spôsob návštevy a či má publikum dôvod prísť osobne, nie len pozerať z diaľky.

Pre slovenské scény bude ďalším testom, či vedia takéto podujatia udržať aj pri cenách, ktoré neodradia publikum skôr, než vstúpi do priestoru.